18

Jedným z najdôležitejších prvkov, keď hovoríme o kultúre národa, je jeho umenie. Ľudová tvorba - buď ľudových remeselníkov, ktorí sa špecializujú na svoje remeslo, alebo obyčajných ľudí, ktorí vytvárajú rôzne predmety z čistého potešenia alebo potreby - je skutočným dedičstvom, ktoré sme dostali od našich predkov. Umenie totiž používali nielen na vytváranie veľkolepých vecí, ale aj na skrášľovanie tých najnepatrnejších predmetov v domácnosti. Slovenské domy boli vždy zdobené ručne vyrábanými predmetmi; stavebné prvky - brány, štíty, galérie, verandy, oporné stĺpy, parapety, dvere, stropné trámy, vyrezávali miestni rezbári a stolári. Interiérové dekorácie - od tanierov, vankúšov, políc, postelí a prikrývok až po závesy na stenu a posteľnú bielizeň - sa mohli dotykom šikovnej ruky stať skutočnými umeleckými dielami. Pretože hoci sa niektoré motívy opakujú, každý remeselník mal slobodu vyjadriť sa, dať svojmu dielu originalitu a osobitý nádych.

Zo všetkých prvkov, ktoré sa odovzdávajú z generácie na generáciu, sa najlepšie zachovali tie, ktoré sa týkajú tkanín. Keďže takmer v každom dome boli krosná, je samozrejmé, že všetky ženy v komunite ovládali tkáčske remeslo. Každé dievča potrebovalo veno, aby sa mohlo vydať. Preto bolo každé dievča zapojené do procesu prípravy vena už od útleho veku. Tkali sa odevy, koberce, koberčeky, nástenné závesy, uteráky, obrusy, posteľné plachty. Túto činnosť vykonávali ženy v chladnom období, keď si poľnohospodárske práce nevyžadovali ich prítomnosť. Vlna, ľan a konope sa používali na výrobu odevov a tkanín, takže pôda obhospodarovaná ľanom a konope sa nachádzala v každej dedinskej osade, pretože sa využívala v domácom priemysle.

Mimoriadne krásne boli tradičné slovenské kroje. Keďže Slováci, ktorí sa usadili na náhornej plošine v pohorí Plopiš, pochádzali z rôznych oblastí Slovenska, vznikla kombinácia špecifických krojov. Nemali by sme zabúdať ani na to, že vo viacerých nových osadách, kde sa usadili, žili v spoločenstve s Rumunmi a Maďarmi, čo viedlo takisto k vzájomnému ovplyvňovaniu sa v oblasti ľudového odevu.

Koncom 18. storočia sa základný materiál na výrobu odevov vyrábal z miestnych zdrojov, pričom hlavné časti odevov sa vyrábali z doma tkaného konopného plátna alebo bieleho vlneného rúna.

Niektoré špecifické odevy40 pre mužov tej doby sú: guba z vlnenej látky s dlhými vlasmi na povrchu. Guba mala jednoduchý rovný strih s priečnym švom na hrudi, siahala pod pás, niekedy až po kolená. Nosila sa cez plecia; niekedy, v zime, nosili muži šubu, tiež hrubý kabát; košeľa bola voľná, tunikovitá, bez goliera a vpredu sa zapínala na šnúrku alebo gombíky; cez košeľu sa nosila vesta (lajblík), najmä vo sviatky; gate, široké nohavice dlhé takmer po členky; úzku zásteru z domáceho súkna; okolo pása sa nosil široký kožený opasok alebo široký remeň, ktorý sa zapínal na cvočky a bol zdobený koženými ozdobami, charakteristickými pre drevorubačov; v chladnom počasí sa nosil podomácky tkaný biely kabát (kabanica); na nohách sa nosili krpce pri práci a čierne čižmy na sviatky.

Ženy41 nosili košeľu (oplecko) a cez košeľu veľkú strapcovú šatku (harašku) omotanú a uviazanú za chrbtom alebo vizitku s gombíkmi zhora až nadol, ktorá bol od pása nadol rozšírená; jed- noduché biele sukne bez záhybov (spodnička), niekedy s čipkou (štikeliš), potom biele sukne s malými hustými záhybmi (kiň- teš) a čipkou v dolnej časti. Sukňa rôznych farieb a rastlinných, geometrickýchmotívov;cezsukňusaviazalazástera(zástera alebo zoponka), ktorá mohla byť aj s fodričkou alebo čipkou. V modernej dobe na sviatky nosili spodničku a košeľu a na ne si obliekali „rokoju“ z farbenej látky, v chladnejšom počasí sa nosila omotaná cez plecia akási hrubá strapcová deka zložená do troju- holníka. Niekedy nosili kabát s dlhými rukávmi z vlny utkanej nakrosnách; mladšie a bohatšie dievčatá nosili v chladných dňoch aj imitáciu kožucha nazývanú barančina. Šatku nosili všetky vydaté ženy. Na nohách mali krpce a v zime kapce alebo čierne kožené čižmy. Nechýbali ani vreckovky (kapesnik alebo šatečka). Deti do 5 rokov nosili len dlhú košieľku po kolená.

S nástupom urbanizácie sa od tradičného kroja upustilo. Dnes je ľudový kroj už len príležitostným krojom. V súčas- nosti nosia mladí muži pri zvláštnych príležitostiach väčšinou zelené klobúky s o niečo užšou strieškou a muži čierne klo- búky so širšou strieškou. Objavujú sa oblečení v košeliach z tkaného konopného plátna alebo z jemnejšej bavlnenej látky (misir alebo miserove platno) alebo rubáš. Niekedy sa vysky- tujú aj košele s nášivkami na ramenách, vysokými vyhrnutý- mi goliermi a manžetami na rukávoch. Golier je zakončený tromi farebnými gombíkmi v trojuholníku. Po prvej svetovej vojne nosili muži namiesto nohavíc elegantné nohavice (priče - nohavice pricove) z čierneho alebo zeleného plátna, na zimu zostali biele nohavice z domácej vlny, zo súkna.