10

Žiadny turistický chodník by nebol úplný bez miesta na posedenie, odpočinok a pitie čistej, čerstvej a osviežujúcej pramenitej vody. V úplnom spojení s prírodou cítite, že voda, ktorú pijete priamo z horského toku, vám dodáva novú silu. A zrazu táto voda uhasí nielen váš smäd, ale aj túžbu vašej duše po obnove, pokoji a čistote. Čistá voda totiž nenapája len telo, ale aj dušu, a prameň sa stáva miestom pokoja a svetla, oázou pre nepokojného človeka dnešnej doby.

O posvätnej hodnote vody sa vždy hovorilo. Je teda samozrejmé, že Slováci si od svojho príchodu vyberali miesto pobytu podľa toho, kde sa nachádzal prameň. V hornatej oblasti, takmer úplne pokrytej lesmi, boli pramene oveľa častejšie ako dnes. Každá rodina potrebovala zdroj vody. Voda bola zdrojom života, poskytovala život a zdravie ľuďom a zvieratám. Touto vodou sa miesilo cesto, z ktorého sa piekol chlieb, a vodou z prameňa alebo studne sa na Veľkonočný pondelok oblievali dievčatá. Voda teda mala nielen domáce využitie, ale aj magické vlastnosti, symbolizovala pôvod života, bola prostriedkom očisty a zdrojom regenerácie.

Prameň v komplexe Huta Slávia leží uprostred takmer divokého lesa. Jemné šumenie vody, chladivý tieň a vietor šumiaci medzi stromami vás pozývajú, aby ste sa na tomto mieste na chvíľu zdržali. Okrem zdanlivého pokoja, ktorý vás obklopuje, sa však les môže stať aj miestom neznáma, strachu, kúziel a hrôzy. V slovenskej ľudovej kultúre je les fantastickým miestom, kde sa dejú rôzne fantastické veci. Tieto príbehy a ľudová predstavivosť dali vzniknúť množstvu rozprávok a povestí, ktoré nás prenášajú do rozprávkového sveta. Jednou z miestnych slovenských ľudových rozprávok, známych a odovzdávaných z generácie na generáciu, jerozprávka Zakliata hora, ktorú rozprávali starí rodičia svojim vnukom a ktorá bola literárnym dielom vyučovaným dokonca aj v školách v Rumunsku v slovenskom jazyku. V rozprávke Zakliata hora sa rozprávajú príbehy o vymyslenom svete, v ktorom žijú a pôsobia nadprirodzené bytosti, ako napríklad „drak“ alebo „šarkan“ (drak v podobe netopierieho jaštera s niekoľkými hlavami, ktorý chrlí z úst oheň a má jedovatú krv), strigy (čarodejnice) a „zvieratá“, čo boli v skutočnosti zakliate deti.32

Pozývame vás, aby ste si tento príbeh prečítali priamo tu v lese pri prameni, keď sa zastavíte na svojej ceste.

Zakliata hora33
- slovenská ľudová rozprávka -
V neveľkom domčeku žila chudobná vdova s dvoma synmi

a tí boli, akoby si jeden druhému z oka vypadli. Vlastná matka ich ledva vedela rozoznať. Bratia sa pekne znášali a matka by ich nedala za šíry svet. Tak sa míňal rok za rokom a všetkým bolo dobre.

Ale ako šuhaji dorástli a videli, že druhí odchádzajú do sveta, začalo aj ich ťahať von z domu. Povedali matke, že sa chcú poobzerať po svete. Matke to nebolo po vôli:

„Či vám je doma nie dobre, že sa chcete do sveta púšťať? Ktovie, čo sa vám tam môže prihodiť! Len vy radšej seďte doma a nenechávajte ma samu!”

Ale jej prehováranie nebolo nič platné. Čo si raz synovia vzali do hlavy, nedali si z nej vyraziť. Neborká matka plakala deň i noc, všetky kúty slzami vyoblievala.

„Ach, mamka naša," tešili ju synovia, „už len toľko nenariekajte a nebojte sa tak o nás. Veď nie sme prví, čo idú do sveta. O tri roky nás máte tu. Čo vám dovtedy bude treba, dopredu vám obstaráme."

Tu hneď začali znášať žito, múku, strovu, omastu, drevo, aby bolo všetkého dosť na tri roky. Keď to matka videla, odľahlo jej trochu na srdci a tiež im jedno-druhé chystala na cestu

Všetko už bolo prichystané, len kus dobrej pečienky ešte chýbal.

„Deti moje," vraví matka, „mali by ste vybehnúť dačo zastreliť, bez mäsa by som vás nerada pustila."

Chodia oni, blúdia po tej hore od rána do poludnia, od poludnia do večera, ale nenatrafili ani len na stopu dákeho zvera. Zobrali sa, že sa vrátia domov, tu zo dvoch strán vybehnú dvaja vlci a začnú sa medzi sebou ruvať. Bratia aj mali, aj nemali vôľu do nich streliť.

„Ak by sme," vravia si, „oboch netrafili, mohol by sa napaprčený vlk pustiť do nás. Ale sprobujeme im hodiť po kúsku slaniny s chlebom.”

Ako im to zahodili, vlci sa prestali ruvať. Ticho, ako psi, šli za bratmi, až ich pekne-krásne odprevadili k samému domu. Tam ich bratia zatvorili do maštale a vošli do izby.

„No, čože ste zastrelili?" spytuje sa matka. „Nič sme nezastrelili, ale sme doviedli dvoch vlkov. Zatvorili sme ich do maštale.” „Jaj, beda mi!" skríkla matka. „Už je po mojej krave! Poďte, bežme ju obrániť!"

Bežali všetci do maštale. Tu kravička stojí pekne na svojom mieste a vlci čušia v kúte, na pyskoch majú veľké zámky. Nevedeli sa nad tým dosť prenačudovať. Na druhé ráno sa bratia znova vybrali na poľovačku, ale zas nič nezastrelili. Len keď už išli nazad, zazreli, ako sa dva medvede medzi sebou trhajú. Hodili im po kúsku slaniny s chlebom. Medvede sa prestali trhať a šli za bratmi až k domu. Tam ich bratia zatvorili do maštale. Keď matka počula o medveďoch, zase sa veľmi preľakla. Ale keď šli pozrieť do maštale, bolo všetko v poriadku, aj medvede mali na pyskoch zámky. Na tretí deň zas nič nezabili. Iba dva levy, čo sa medzi sebou driapali, upokojili a doviedli domov.

„Ako vidím,” vraví matka, „z vašej pečienky je nič!”

A tak si pokládli do kapsičky, čo bolo, pekne sa od matky odobrali a tie zvery vzali so sebou. Tri dni, tri noci stúpali bratia spolu, až prišli na krížne cesty. Tam stála jedna lipa.

„Brat môj,” povie starší, „sme na rázcestí, tu sa musíme rozlúčiť. Ty choď tamtou cestou a ja sa poberiem touto. Ale vieš ty čo? Vyrežme si do tejto lipy mená a zapichnime nože. Kto sa sem skôr vráti, nech vytiahne nôž z bratovho mena: ak vyjde krv, bude vedieť, že mu je brat živý, ale ak potečie voda, istotne je mŕtvy.”

Mladší brat na to pristal. Hneď si vyrezali mená a pozapichovali nože. Potom sa podelili so zvermi, podali si ruky a šiel každý svojou stranou. Dlho chodil starší brat sem a tam hustými horami, krásnymi polami, kým sa dostal do jedného mesta. A to bolo celé čiernym súknom obtiahnuté. Vošiel šuhaj do hostinca a spytuje sa hostinského:

„Čo tu počuť dobré?”

„Hja, dobré veru nič, ale zlého dosť,” povie na to hostinský. „Tu v meste máme len jednu studňu, z ktorej všetci pijeme. Ale nám tá voda veru draho vyjde. V diere za mestom býva drak s dvanástimi hlavami. Tomu musia každý deň dať jednu dievčinu, inak by nikoho nepustil na studňu. Museli by sme od smädu pohynúť. Už z dom na dom podávali mešťania svoje dievčatá a teraz je rad na kráľovej dcére. Preto kráľ rozkázal obtiahnuť mesto čiernym súknom. Ale aj to dal vyhlásiť, že ak sa nájde taký, čo draka zabije, tomu dá svoju dcéru za ženu a s ňou pol kráľovstva. A po kráľovej smrti dostane celú krajinu.”

Ako to náš šuhaj počul, hneď dostal chuť na hrdé zaťovstvo. Povedal, že sa on pokúsi toho draka zabiť. Hostinský bežal hneď ku kráľovi, že je u neho taký a taký hosť s troma zvermi a podoberá sa zabiť tú potvoru. Je síce len jednoducho oblečený, ale musí byť veru mocný, keď vedel skrotiť také divé zvery.

Kráľ sa novine veľmi zaradoval. Poslal hneď šuhajovi pekné šaty a odkázal mu, aby bez meškania prišiel k nemu. Náš šuhaj sa poobliekal a šiel do paláca aj so svojimi zvermi. Tam ho všetci pekne privítali a kráľ mu sľúbil, že ak toho draka zmárni, istotne dostane jeho dcéru. Šuhaj si len žiadal, aby zverom dali na každého po dva barany a jemu aby prichystali ostrú šabľu Ešte len začalo svitať, už kráľova dcéra vysadla do koča. Koč sa pohol a za ním kráčal šuhaj so svojimi zvermi a ostrou šabľou v ruke. Keď už boli neďaleko diery, kázal kočišovi zastať. Kráľova dcéra zišla z koča a vysadla na koňa.

„Tak,” vraví jej šuhaj, „len sa mocne držte a prešvihnite popred dieru, aby sme draka vylákali von.”

Kráľova dcéra preletela popred dieru ako strela. Drak to zaňuchal a vystrčil hlavu. Ale namiesto peknej princeznej zablyšťala sa mu v očiach ostrá šabľa. Šuhaj nelenil a drakovi odfrkla hlava. Drak sa nahneval a vystrčil ďalšie tri hlavy, z ktorých až tak šibal plameň. Tu priskočili zvery a začnú potvoru zo všetkých strán šklbať. Pritom milý šuhaj sekal, rúbal z celej sily, a už štyri hlavy boli dolu. Ale čože! Drak vystrčil naraz osem hláv a šibal strašným plameňom. Šuhaj už ledva udržal šabľu. Aj vlk s medveďom už nedovladovali a len tak zboku obskakovali. Tu sa milý lev rozbehne, vyskočí drakovi na chrbát a mocnými pazúrmi odtrhne od hnusného tela všetkých osem hláv aj s krkom. Drak sa zvalil a hlavy sa ešte hodnú chvíľu zmietali po zemi. Šuhaj vytiahol nôž a povyrezával jazyky z dračích hláv. Odložil si ich do kapsy a bežal k oslobodenej kráľovej dcére. Tá sa mu od veľkej radosti nevedela dosť naďakovať, objímala ho a láskala. Potom vzala svoj prsteň, rozlomila ho na dvoje a jednu polovicu dala jemu. Ukonaný šuhaj si jej položil hlavu na lono a zaspal. Aj zvery si políhali a zaspali. Keď oplan-kočiš videl, že všetci spia, schytil šabľu a milému šuhajovi odťal hlavu. Princezná sa musela sedem ráz zaprisahať, že nič neprezradí. Hlavy z draka si oplan pobral ako dôkaz, že potvoru zabil on. A potom už letel s princeznou ku kráľovi. Zvery sa prebudili, a tu vidia, že je pán mŕtvy. Od veľkého žiaľu strašne revali a zavýjali. Potom lev rozkázal vlkovi:

„Bež chytro touto cestou, stretneš tam hada. Ponesie v pysku zelinku, abyvzkriesil svojho brata, ktorého pridlávili vozy. Pýtaj od neho polovičku tej zelinky. Ak by ti nedal podobrotky, vezmi nasilu!”

Vlk sa hneď rozbehol, ale na ceste stretol furmanské vozy. Ako ho ľudia zazreli, pochytili drúky a on v strachu bežal naspäť.

„No, si ty len sprosták,” vraví lev. „Bež ty, medveď, a dones tú zelinku!”

Medveď sa vychytil a tiež natrafil na tie vozy. Ale furmani, keď zazreli medveďa, poskrývali sa do vozov ako myši pred mačkou. Medveď prišiel k hadovi a prosil od neho polovicu zelinky. Ale neprajník had že nie a nie a chcel medveďovi pustiť do tela jed. Medveď sa namrzel, milého hada pritisol dlabou a nasilu mu vzal polovicu zelinky. Ako blýskavica doletel k levovi. Ten hneď potrel zelinkou pánovo hrdlo a priložil hlavu. Hlava hneď prirástla, ale nedobre, tvárou k chrbtu.

Keď lev zbadal, že pán zle chodí a len sa tak potkýna, voľky-nevoľky ho prevalil na zem, hlavu mu odtrhol a znova potrel zelinkou. Ale teraz ju už dobre priložil. Šuhaj sa prebral, vyskočil na nohy a vzdychol si:

„Ej, ako sa mi len dobre spalo!"

Akoby sa nič nebolo stalo, zachytil svoje zvery a šiel, kde ho oči viedli. O mesiac sa dostal zase do toho mesta a videl, že je teraz obtiahnuté červeným súknom. Vošiel do toho istého hostinca, kde predtým, a spýtal sa, čo majú za novinu.

„Dobrú novinu,” povie na to hostinský. „Už sa nemusíme báť o naše dcéry, lebo kráľov kočiš zabil draka. Zajtra pôjde s kráľovou dcérou na sobáš.”

Ako to šuhaj počul, zamyslel sa. Veľmi ho mrzelo, že ho kočiš odtisol z takého šťastia. Zrazu len vyskočí a povie hostinskému:

„Stavme sa, že budem z tej svadby jesť!”

dobehnúť a na strelenie sa nepriblížila. Chvíľu postála a hneď zas utekala ďalej. A to len aby ich vždy ďalej a ďalej vábila. Kráľov zať už strácal trpezlivosť. Vtom mu líška zmizla z očí a on sa našiel v hustej hore. Okolo neho tma ako o polnoci. Začalo mu byť úzko a rád by sa stade vyslobodil. Namiesto toho sa však zamotával hlbšie a hlbšie, lebo ho tá hora mámila. Pod jedným dubom zastal. Bol hladný, tak si nakládol ohňa a začal si piecť slaninku. Tu počuje nad sebou hlas:

„Zima mi je, zima!”
Obzrie sa a zočí na strome skrčenú starú babu - to bola striga. „Keď ti je zima, pod sa zohriať,” povie jej.
Chvíľu bolo ticho, a potom zas len:
„Zima mi je, zima!”
„Veď ti ja vravím: keď ti je zima, poď sa zohriať. ”
Zase nastalo ticho. A tu sa ozvalo po tretie:
„Zima mi je, zima!
Ten dolu namrzený zavolá
„Alebo sa poď zohriať, alebo mlč!”
„Veď by som zišla, ale sa bojím tvojich zverov! Vezmi tento

prútik a pošibaj ich, potom zídem.”
On pošibal zvery a striga zišla dolu. Odbehla bokom a čosi-

kamsi doniesla na papeku napichnutú žabu. Začala ju obracať nad ohňom. Obracia tú žabu a prekára ho:

„Ty pečieš slaninu, ja pečiem žabu. Mne bude slanina a tebe žaba.”

A kvapkala mu na slaninu masť zo svojej žaby a preťahovala mu žabu popred ústa. Keď to už niekoľko ráz urobila, kráľov zať sa nahneval a nahuckal na ňu svoje zvery. Ale tie sa nepohli z miesta, lebo od toho prúta skameneli. Obráti sa k nim, no tu ho striga šibla prútikom a skamenel aj on. Potom ho schytila a zavliekla do jamy, kde už odmárnila mnoho ľudí.

V kráľovskom paláci ak čakajú, tak čakajú mladého kráľa. Ale prešiel deň, prešiel i druhý, a on sa nevracal. Všetci boli smutní a nemysleli inak, len že podistým zablúdil do zakliatej hory a tam zahynul. Mladší brat sa vracal domov a prišiel na krížne cesty. Akože sa vodí môjmu bratovi? myslí si.

Vytiahne zapichnutý nôž, a tu sa cedí jedným krajom krv, druhým krajom voda.

No, to je zle, ten je aj živý, aj mŕtvy. Musím ho vyhľadať! A hneď sa pustil tou cestou, ktorú si bol vyvolil jeho brat. Ide, ide aj so svojimi zvermi. Ide hustými horami, krásnymi poľami, aždo nej. Striga v strachu začala prosiť, aby ju nedal roztrhať. „Oživ tieto zvery, potom ťa pustím!” povedal jej. Ona si vyzula čižmy a dala mu ich obuť. Potom mu kázala vyškriabať sa na strom, že tam nájde zlatý prútik, tým aby zvery pošibal. Šuhaj urobil všetko tak, pošibal zvery zlatým prútikom a ony hneď ožili. „Ulapte ju i vy," zavolá zase, „a driapte do živého, kým nepovie, kde mi brata podela." Striga nemohla vydržať bolesť. Dala mu masť, poslala ho do tej jamy a kázala mu potrieť masťou bratovo hrdlo. Brat zaraz ožil a obaja sa vrátili k

zverom. Ale len počujte, čo sa vám tu teraz stalo!
Zvery sa samy od seba pustili do strigy. Čepiec jej odfrkol

do ohňa a strašne prašťal. Roztrhali ju na franforce. Keď bolo po strige, hneď sa dookola rozvidnelo a celá hora sa utešene zazelenala. Teraz ešte len bolo, čo bolo!

Prvé zvery, tie, čo boli skamenené, sa zrazu premenili na ozbrojených rytierov. Rytieri sa pustili to tých druhých zverov. Rozsekali ich na drobné kúsky a pokládli na kôpku. Sotvaže to spravili, už vstávali z toho posekaného mäsa traja ďalší rytieri, tým prvým veľmi podobní. Potom sa všetci po bratsky pobozkali.

Naši dvaja bratia hľadeli na to s úžasom a takmer neverili vlastným očiam. Tu sa ohlási jeden z tých šiestich: „Nečudujte sa, dobrodincovia naši, ale počujte, čo vám teraz povieme. My sme šiesti bratia z kráľovského rodu. Rodičia nás nechali nepodelených, tak sme sa jednostaj medzi sebou vadili, kto má byť kráľom. Zato nás jedna z našej rodiny zakliala, aby sme sa ako vlci, medvede a levy ruvali medzi sebou, kým nás len dvaja nevinní bratia neupokoja a kým si navzájom dobrú službu neurobíme. Teraz už viete, čo sa stalo, ako sa stalo a ako sa muselo stať. My vám darujeme všetko naše bohatstvo a pod vašou ochranou chceme dožiť svoj život.” Všetci sa vrátili do kráľovského paláca. Tam už potom rozoznali muža od nemuža, brata od brata. A vystrojili ešte sto ráz väčšiu slávnosť, ako bola tá prvá.

O krátky čas doviedli dobrí synovia aj svoju matku. Starší brat ostal kráľom tu a mladší sa pobral so šiestimi rytiermi do ich krajiny. Tí mu z vďačnosti prepustili kráľovskú korunu a zmierení žili spolu spokojne a šťastne.